Shikabane_klub

Občas by sme mohli preskočiť formality a vrhnúť sa na pár zaujímavých „klebiet“, ktoré vám vypľuje hocijaký internetový prehliadač. Netvrdím, že všetky majú nádych náučného charakteru, ale aspoň polovica z nich vám môže objasniť pár dôležitých vecí. A mať v jednom článku prehľad o tom kto, kde a kedy uverejnil dané anime, je neodmysliteľným faktom kvalitného textu.

Yoshihiro Togashi sa narodil 26. apríla 1966 v prefektúre Yamagata. V dnešnej dobe je považovaný za významnú osobnosť japonskej animovanej tvorby a nie nadarmo mu prischlo označenie geniálny mangaka autor. Je držiteľom najvýznamnejšej ceny v rámci komiksovej tvorby v Japonsku, Tezuka Award, ktorá bola pomenovaná podľa slávneho tvorcu Astro Boy-a, Osamu Tezuku. Dnes je ženatý s Naoko Takeuchi, autorkou Sailor Moon (zmienil sa o tom v 5. dieli mangy Hunter x Hunter) a od júla 2006 sa nadobro stiahol do úzadia. Údajne si vzal „neplánovanú“ dovolenku a pokračovanie mangy Hunter x Hunter sa tým pádom odložilo na neurčito.

Do povedomia fanúšikov anime žánru sa zapísal svojím veľdielom Yu Yu Hakusho, ktoré si okamžite uchytilo štúdio Pierrot. Práve ono dokázalo vďaka svojej zručnosti urobiť z devätnásťzväzkovej mangy stodvanásťdielne anime s dvoma celovečernými filmami: „The Golden Seal“ (YuYu Hakusho: The Movie) a „Bonds of Fire“ (YuYu Hakusho: Poltergeist Report). Manga vychádzala v pravidelných intervaloch v časopise Shueisha's Weekly Shonen Jump a popýšiť sa môže až neuveriteľnými 175 kapitolami.

Musím sa vám priznať, na toto anime som sa pozerala viac-menej skepticky. Predstava nikdy nekončiacich bojov na štýl DBZ mi dovolila zaškatuľkovať dané dielo skôr, než som mu dala vôbec šancu. Nemala som chuť na niekoľkosekundové monológy a boje obyčajne roztiahnuté od jedného po XY dielov. Prvá časť YYH, ktorú som mimochodom mala tú česť vidieť na dobre známej stanici A+, sa preto odpozerala štýlom: milión iných činností a občasné mrknutie sa na obrazovku TV. Takmer vždy sa mi podarilo prísť v ten najvhodnejší čas – hlavný hrdina sa buď tváril inteligentne sťa moje ponožky, alebo sa zaplietol do roztržky, ktorá nemala konca kraja. Pokrik a jednoslovné výrazy nie sú práve najpríťažlivejšie a večer sa dá stráviť i oveľa plnohodnotnejšie. Čo čert nechcel, do zorného poľa sa mi dostalo jedno celkom sympatické červenovlasé indivídum. A keďže nežnejšie pohlavie trpí abnormálnou náklonnosťou k príťažlivým mladým mužom v kreslenej podobe, zajasali všetky moje zmysly a ja som sa rozhodla pozrieť sa na YYH oveľa pozornejšie. Neodradil ma ani fakt, že anime bolo vo svojej štvrtine.

Yusuke Urameshi by sa dal charakterizovať jednou krátkou, no zato výstižnou vetou: tínedžer s nepotlačiteľnou chuťou na pouličné boje. Dospelí tento typ detí zvyčajne označujú za nevyliečiteľných delikventov a ak majú príležitosť, vyhýbajú sa im na míle ďaleko, nezaujímajúc sa o to, či dotyčný výtržník si za tento „štýl“ života môže sám, alebo sa oň niekto pričinil. V tomto prípade by sa vina mohla hľadať u Uramesiho matky, ktorá je chronickou alkoholičkou a syna porodila v štrnástom roku svojho života. Preto od neho nikto neočakáva veľké veci či bláznivý hrdinský skutok, ktorý svojmu okoliu predvedie, keď sa pokúsi zachrániť malého chlapca spod kolies rútiaceho sa auta. Tento akt ho stojí vlastný život.

To, či veríte v posmrtný život, skúmať nebudem. Náš hlavný hrdina sa však touto malou filozofickou otázkou zaoberať nemusí. Človek by čakal, že keď otrčí kopytá, bude mať na pár rôčkov pokoj. Ibaže... tam hore to očividne niekto pokazil a s Urameshiho smrťou sa nateraz nerátalo. Aby sa táto nečakaná chyba napravila, okamžite sa mu ponúkne zaujímavá prácička.

 Na margo samotného deja: prišli sme na koniec, priatelia. Pojem „spoiler“ nerada začleňujem do svojej slovnej zásoby a na navnadenie niekedy postačí opísať pár minút z prvého dielu. Niekto si rád pospomína na hlavné postavy, ja sa však zameriam na hudbu, pod ktorú sa podpísala Matsuko Mawatari. O tejto babenke sú známe dva fakty: nielen spieva, ale aj komponuje. V anime YYH má na svedomí pieseň s názvom „Hohoemi no Bakudan“ (Smile Bomb) - text odznel pri prvom úvodnom opening songu - a jej zvonivý hlások sa s vernými fanúšikmi lúči v jednom z mnohých ending songov („Sayonara Bye Bye“). Pravdu povediac, okrem hĺbky jednotlivých slôh ma neoslovila. Monotónny hlas a ledva životaschopné tóny dodávajú samotnému anime pochmúrny až patetický nádych. Prekonať sa dá všetko. Koniec koncov, medzi tými 112 časťami sa vám určite nejaký ten song zapáči. Ak im prepadnete naplno, snáď vás poteší informácia, že sa dajú stiahnuť z webu a to nielen v naspievanej podobe, lež i v inštrumentálnej. A je ich vážne plná náruč – postačí efektívne hľadať.

Na záver snáď:

Prvý diel YYH mangy obsahoval malú reklamu na Togasiho doujinshi s názvom „Church!“, ktorá sa však vytratila v treťom dieli (pokračovanie s názvom „We're Carried Away Here“) a jej dokončenie akosi zaľahlo prachom. Túto drobnosť snáď vyvážia niekoľkostranové ódy na nemenej známu mangaku Naoko Takeuchi, s ktorou v tom čase randil. O tom, že bol pán Togashi do tejto slečny po uši zamilovaný, vás môže presvedčiť štyridsiata štvrtá kapitola, keď jeden z hlavných hrdinov, Kurama, zahlási: „Just call me Tuxedo Mask...“ a boj ukončí elegantným vrhnutím ruže doprostred bojového poľa. V posledných dvoch kapitolách si zarytí fanúšikovia Sailor Moon prídu na svoje, keďže dve z hrdiniek tu vystupujú.

Tej časti čitateľov, ktorá holduje podrobnejším informáciám (farba očí, vek, výška, úchylka, sexuálna orientácia), odporúčam navštíviť stránky wikipédie a preklikať sa pomocou externých liniek k požadovanému cieľu. Napriek tomu, že som sa na začiatku priklonila ku škatuľkovaniu, môžem čestne prehlásiť, že dané dielo naozaj stojí za to a váš čas nebude premrhaný nadarmo...